Lovci Vlkov

                                                               

Prológ

Píše sa rok 2000. Wendton.

Mladá, žena má na tvári vystrašený pohľad. Trasúce ruky skrýva pred svojím manželom. Obaja hľadia do postieľky na svoje novorodeniatko.
“Nemalo sa to stať” prehovorí na svojho muža.
“Nebuď hlúpa je naše a budeme sa oňho starať ako len budeme môcť”
“Ty to nechápeš! To nie je dieťa. Je to sám stelesnený diabol!” kričí nahnevaná žena na svojho muža. On len mávne nad tým rukou a odoberá sa do práce.
Žena po chvíli zodvihne dieťa z postieľky, zabalí ho do teplej dečky a odnáša ho von z domu do mrazivého rána.
Vonku sneží a fúka silný vietor. Žena je na pokraji zrútenia už nevládze. Omŕzajú jej nohy aj uši. O chvíľku dobieha do najbližšieho lesa. Chce sa ho čo najrýchlejšie zbaviť. Obzerá sa všade vôkol seba či ju náhodou niekto nesleduje. Keď sa jej zdá, že je všetko v poriadku, rozhliadne sa po lese a začne rozmýšlať, kde by bolo najvhodnejšie nechať dieťa. Po pár krokoch narazí na prehĺbenú skalku, kde sa presne zmestí malé klbko v matkinom náručí. Položí ho tam. Na rozlúčku len vypustí pár sĺz a odchádza preč. Za dieťaťom sa ani neobzrie.
Doma si uvarí teplý čaj so šálkou v ruke si sadne do vyhriatého kresla a zaspí.
Muž sa po pár hodinách vráti z práce domov a keď zistí, že dieťa je preč, začne na svoju manželku vrieskať.
“Kde je dieťa? Čo si s ním spravila? Hovor!” trasie s ňou,”kde je to dieťa?!”celý rozpálený sa jej spytuje. Po náročnej práci v bani by najradšej ležal v posteli a mal pokoj. Ale nemôže, len tak zanevrieť na svoje dieťa.
Manželka začne nariekať, vyzerá zničene, je neupravená a začína mu liezť na nervy.
“Odniesla som ho do lesa, tam mu bude lepšie” smrká do zažužlanej vreckovky, ktorú vytiahla z vrecka nohavíc.
“Ty si sa načisto pomiatla! Chceš, aby v tejto zime zamrzol! Idem ho nájsť!”zavelí a vzápätí sa otáča na špičke svojej pravej nohy sa odchádza.
“Nie, nechoď! Nemôžeš ho priniesť späť!” kľačí žena na kolenách a prosím muža, aby toho malého diabla do domu viac nenosil. On ju nepočúva. Je mu jej ľúto, ale nič sa nedá robiť, keď nemiluje svoje dieťa. On si ho nájde a vychová sám ako správny otec. Zabuchne za sebou dvere a už ho niet.
Zostalo po ňom už iba ticho a prázdny domček na kraji neďalekého jazera od dedinky na hodinu chôdze. Odpovedal jej už iba chladný vánok spoza zavierajúcich sa dverí, ktorý jej schladil rozhorúčenú tvár. A potom len ticho a nič viac.
Ubiehali dni, mesiace a manžel sa stále nevracal domov. Každým dňom dúfala, že sa vráti a budú spolu šťastný aj bez dieťaťa, však si môžu urobiť druhé pomyslela si. Napokon už strácala vieru, keď ubiehal druhý rok bez jeho boku, začala si namýšlať, že muž vzal dieťa a odišiel s ním niekam preč bez nej, alebo ho roztrhali miestny vlci, ktorých sa tak báli. Behali jej hlavou rôzne myšlienky o smrti jej muža alebo nebodaj nevery. Napokon to už nevydržala vzala si tabletky na spanie a viac sa už úbohá žena neprebudila.



                                                                1.kapitola


Pozerala som sa mu priamo do jeho veľkých sivích očí. Mala som ho presne na muške. Stačilo už iba stlačiť spúšť. Ale nechcela som, aspoň ešte chvíľku nie. Poslednýkrát v tomto lese zabijem vlka. Vlka, ktorý oproti mne stojí a ani sa nepohne. Je natoľko sprostý, že si myslí, že aj ja som vlk. Je dosť veľký a silný na to, aby ma dostal, ale jeho to ani nenapadne, je naivný. Tak ľahko sa vzdáva. Phh. Toto má byť môj posledný vlk v Tweendortskom lese?
Hlúpy vlk, dokonalá zbraň, ktorú som dostala včera na svoje pätnáste narodeniny od svojho otca. Je jedna z najvýkonnejších reflexných kuší na svete, je extrémne silná a rýchla. Má ergonomické doplnky, špeciálne odolnú tetivu. Dá sa s ňou strieľať až na 150 metrov, cítim sa pri nej ako Legolas z Pána prsteňov, aj keď on mal iba obyčajný luk, ale predsa všetka moja práca mi pripomína jeho. Odkedy som videla ten film prvýkrát, pozerám ho neustále, aspoň štyrikrát za mesiac. Kuša má aj držiak na šípy, tlmiče nárazov a blokačný mechanizmus proti výstrelu bez šípu. Taká som bola rada, keď som ju odbalila z narodeninového papiera, hneď som ju chcela ísť vyskúšať, ale nepustili ma. Pretože hostia mali prísť každú chvíľu, pričom sa hneď potom v našom dome zhromaždila celá naša rodina, plus priatelia rodičov a brata a plus priatelia ostatných priateľov, proste to bola veľkolepá oslava. Ale sľúbili mi, že pred odchodom skoro ráno ju môžem ísť vyskúšať, tak teraz som tu a mierim s ňou na môjho vlka, ktorý ako prvý podľahne tejto zbrani. Musím si túto chvíľu vychutnať a zapamätať si ju do najmenších detailov. Nádych, výdych a stláčam spúšť. Šíp plnou rýchlosťou trafí vlka rovno do hlavy, kde som mierila. Ani som sa nenazdala a vlk už ležal na zemi. Pribehla som k nemu a pohladila ho po jeho hebkom sivom kožúšteku, ktorého si dám ušiť nový zimný kabátik na lov. Hmm, ten ma bude, ale hriať.
“Dokonalý zásah Ejmi! Škoda, že to nevidel tvoj otec.” Spoza stromu vystúpil môj kamarát Filip. Má dokonalú postavu, rezko a spriamene si kráča v maskáčovom oblečení. Hodí sa k jeho zeleným očiam a hnedým vlasom, ktoré mu tak akurát padajú do očí.
Položila som kušu na zem a z batohu som vybrala lano.
“Pomôžeš mi ho priviazať?” spýtala som sa ho aj keď som nemusela, pretože sa už nadommou skláňal a bral mi ho z ruky.
“Budeš mi chýbať Ejmi, toľko sme spolu prežili a zrazu sa to medzi nami má skončiť. Bola si najlepšia kamoška akú som mal od narodenia.” Filip je odomna iba o rok mladší, patrí do rodiny Joutovcov, ktorý odjakživa s našimi rodinami spolupracujú, sme akoby jedna veľká rodina. Nikdy si nikto z nás nepomyslel, že sa raz rozdelíme a budeme musieť odísť z krajiny, aby to pre ochranárov a policajtov, nebolo ľahké, tak sa naša spolupráca včerajším dňom skočila a každá rodina bude pokračovať sama a od začiatku a na opačnej strane tohto sveta.
“Neboj Flip”meno Flip dostal odomna, hneď po narodení, keď sa ma ho rodičia snažili naučiť a ako prvé som vyslovila Flip, odvtedy sa na tom naše rodiny stále zabávajú a ja som ho tak neprestala nikdy volať. Jemu sa taktiež to oslovenie zapáčilo, keď si už statisíckrát musel vypočuť jeho históriu. No čo narobíme rodičia sú rodičia a nedajú si pokoj, aby to hocikedy nevybrali na povrch. “zostaneme v spojený, predsa prečo ľudia vymysleli sociálne sieťe? A cez skype sa môžeme aj vidieť. Viem nie je to akoby sme sa rozprávali zoči-voči, ale čo sa dá robiť, ale prisáhám ti, tu a teraz ako kľačím na kolenách, že budem ťa chodiť navštevovať a aj keby že nemôžem o tri roky, keď budem mať osemnásť budem u teba ako na koni. Čo ty na to, berieš?” Flip sa s nadšením na mňa pozrel a hneď mal oči veselšie a aj on sám bol živší. Pevne sme vlka uchytili o lano a začali sme ho ťahať von z lesa.
Keď sme dorazili k našej chatke, otec ma už čakal vonku.
“Fíha” povedal, keď nás zbadal,”to kde si splašila takého prenádherného vlka. Hmm. Čo ti z neho dáme ušiť, zlatíčko?”prišiel až tesne ku mne a objal ma. Cítila som z neho, že je na mňa pyšný a určite vie, že už som jeho veľké dievča, ktoré dokáže to isté čo aj dospelý chlap možno aj omnoho viac. U nás v celej generácii Wenderovcov a ani u Joutovcov, nikdy žiadna žena nelovila vlkov. Ja som prvá, ktorá sa na to dala a matka s otcom sa vždy o mňa báli. Vôbec to neľutujem, prečo by žena, mala byť doma s deťmi a starať sa o ne či variť v kuchyni obed, kým sa jej manžel, syn, synovia nevrátia z lovu domov?
“Čakal na mňa ten najkrajší naposledy, len tak tam stál ani sa nepohol asi som ho svojou krásou fascinovala” ukázala som na svoj vlčí odev a baranicu “a rozhodla som sa, že si dám z neho ušiť kabátik”
“Dobrá voľba zlatíčko. Poďte, musíme všetko naložiť do auta a odchádzame.” Napodobnil veľký roh Gjallar a vykročil vpred, s Filipom a vlkom sme ho nasledovali.
Pomaly sa už začína brieždiť, všetko máme zbalené stačí sa už iba rozlúčiť, nasadnúť do áut a ufujazdiť čo najrýchlejšie preč.
“Môžeš na chvíľku?” odtiahol ma Filip na bok. “Chcel by som ti dať toto, ale sľúb mi, že to otvoríš, až keď budeš v novom dome, dobre?” príkývla som. “Ach, Ejmi, tak veľmi mi budeš chýbať”pohladil ma po líci a zasunul mi zlatý prameň vlasov za ucho. “Veď aj ty mne Filip” tuho som sa k nemu pritisla a hodnú chvíľu sme tam, len tak stáli a objímali sa. Až, kým môj otec nezavelil, že odchádzame.
“Prajem Vám šťastnú cestu Flip” Flip nič nepovedal, iba sa nadomna nahol a vtisol mi bozk na pery. Pustil ma a odkráčal k ich autu, pričom sa ešte raz na mňa zahľadel a zamával mi. Usmiala som sa a išla si s balíčkom nasadnúť do nášho čierneho Bmw.