Love...9.kapitola

Ahoj
konečne som dopísala 9.kapitolu. Je dosť dlhá asi najdlhšia kapitola zo všetkých. Chcelo sa mi plakať pri tom ako som písala to čo v nej bude...



                                                          9.kapitola

Ráno skoro vstanem a hneď idem do maminej spálne. Ale ona nikde. Idem do kuchyne a tam je teta a sedí na stoličke, ktorá sa za chvíľu pod ňou rozpadne.
 " Kde je mama?" spýtam sa zo strachom."Je v nemocnici prišla som za ňou a bola úplne normálna a potom zasa odpadla." povie tým hnusným hlasom a odpije si z ružového hrnčeka. Okamžite idem do izby a oblečiem sa. Teta ma čaká pri aute. Už som si myslela že si asi nedomyslí že chcem ísť za mamou. Nasadnem do jem malého čierneho auta a ona si z kľudným výrazom na tvári jazdí. Ja už zúrim. Konečne dôjdeme do nemocnice a vybehnem za jednou sestričkou, ktorá mi hneď povie číslo izby. Bežím po chodbe až dorazím pred biele dvere s číslom 13. Pomaly ich otvorím a uvidím tam otca. Teda on už ani nie je môj otec. Nechcem aby bol mojím otcom. Pomaly sa na mňa pozrie a smutným výrazom sa zasa obráti k mame. Najradšej by som vybuchla nemôžem uveriť že ma nikto nezobudil, že mi niekto aspoň nemohol oznámiť. Nie... nechali ma spať. Sadnem si na kraj postele a chytím ju za ruku.
Už nikdy ju nechcem pustiť. Chcem, aby sa všetko vrátilo do normálu. Tak ako to bolo pred tým. Po pár minútach nikto otvorí dvere. Muž s bielym plášťom Ide stále bližšie a bližšie. Doktor ma chytil  za plece a zavolá aj otca na chodbu. " Z výsledkov nemáme moc dobré správy. Všetko jej odchádza a dostala..... dostala Apoplexiu. Teda náhlu mozgovú  príhodu iným názvom mŕtvica. Je dôsledkom prerušenia prúdeniu krvi do mozgu a poškodenie mozgovej tkaniny nedokrvením. A odchádza jej pečeň a slabo bije srdce. A preto odpadávala. Ja neviem či to ešte prežije.... či ju ešte zachránime." povedal doktor. "Nie, nie to to nemôže byť pravda a" už s plačom a vykrivenými ústami som hovorila. " Koľko času jej dávate... nemôžete ju nejako zachrániť? neexistuje nejaký liek? " povedal  otec. Vedela som vycítiť že aj on má o ňu strach.
 Z izby počujem zrazu len píp, píp. Hneď pribehnú sestričky aj doktor tam beží. Ja sa opriem o stenu a pomaly sa zosúvam na zem. Mám toľko sĺz v očiach že nevidím.  Otvoria sa dvere s číslom 13 a všetci vyjdú von. Nesú niečo zabalené von preč. "Nieee.... " To je jediné čo môžem povedať čo so mňa vyšlo. Som taká slabá že sa zvalím na zem.
 Otvorím oči. Som v obývačke. Ležím na oranžovom gauči. Rýchlo sa posadím a idem do kuchyne v duchu si hovorím že to bol len sen. mala som celé mokré tričko. Ťarbavým krokom idem do kuchyne. Nie sedí tam otec, teta Margaret, mamina sestra Lisa a jej manžel a plno ľudí, ktorých ani nepoznám. "Lia práve včas" povedal otec. Pozrela som sa mu do očí. Tiež plakal mal také oči. "Čo je?" poviem takým roztraseným a tichým  hlasom že ma mohol počuť len ten čo pri mne bol blízko. Billy si odkašlal a hodil pár papierov na stôl. " Toto musíš podpísať si dedič jej peňazí aj domu. A prepáč že to tu hneď vyťahujem ale už to musí byť. Pohreb ideme teraz vybavovať chceš byť pri tom? " " Nie nechcem" poviem a potom ma napadne Lawson. Idem k nej ale ešte sa obrátim smerom k otcovi " Bill a čo Lawson? " Bill sa otočil a povedal" Lawson bude u mňa... potrebuje oboch rodičov". "Dobre" a idem do sestrinej izby. Podlamujú sa mi kolená a občas padne nejaká slza.

Prídem do izby je tam tmavo, ale nevidím tam len Lawson. Vidím tam aj Kelly. Billyho manželku. Sú spolu síce krátko, ale ja by  som Lawson určite neustrážila, nezvládla by som sa starať o malé dievča. Sadnem si na kraj postele a objímam ju. Rozmýšľam o tom ako budem teraz žiť. Budem tu hniť a chodiť k otcovi a Kelly alebo si budem plniť moje sny? Teraz ma už len musí prejsť smútok. A to bude trvať ešte dlho. Už navždy sa mi zlomilo srdce začiernilo mi ho smrť mojej matky.

tak ahoj....